V čase, keď väčšina našej každodennej komunikácie prebieha prostredníctvom obrazoviek, je jednoduché zabudnúť, že za každou správou, komentárom alebo tweetom je skutočný človek – s pocitmi, vlastnými skúsenosťami a zraniteľnosťou. Rýchlosť internetu, algoritmy, ktoré živia senzácie, a ilúzia anonymity nás často vedú k impulzívnym reakciám, kritike a niekedy aj k ostrým slovám, ktoré by sme nikdy nepovedali tvárou v tvár. Čo teda môžeme urobiť, aby bol online priestor nielen funkčný, ale aj nápomocný a zároveň bezpečný? Inými slovami, ako si v tomto rýchlom svete udržať empatiu?

Empatia je schopnosť pochopiť a zdieľať pocity druhých. V digitálnom kontexte nadobúda však nové formy a výzvy. Digitálna empatia zahŕňa vedomé úsilie rozpoznať emócie iných používateľov internetu a reagovať na ne s rešpektom, starostlivosťou a súcitom – aj keď ich nevidíme, nepočujeme ani nepoznáme.

Pri komunikácii tvárou v tvár sa opierame o mnohé signály ako napríklad tón hlasu, reč tela, výraz tváre. V online komunikácii sa však často riadime len textom, ktorý sa dá ľahko chybne interpretovať. Existuje aj psychologický odstup založený na fyzickej vzdialenosti, čo vedie k tomu, že zabúdame, že osoba na druhej strane obrazovky má emócie a hranice.

Psychológ John Suler vo svojej práci o „online disinhibičnom efekte“ vysvetľuje, prečo ľudia často hovoria online veci, ktoré by nikdy nepovedali osobne – pretože sa cítia „neviditeľní“, bez akejkoľvek zodpovednosti a dôsledkov. Táto „neviditeľnosť“ narúša hranice empatie. A práve preto je digitálna empatia veľmi dôležitá.

Digitálna empatia zahŕňa:

• uvedomovať si svoje slová a ich vplyv,
• pozorné počúvanie (alebo čítanie),
• zdržanie sa impulzívnych, odsudzujúcich komentárov,
• vyjadrenie nesúhlasu bez toho, aby ste urážali.

Digitálna empatia je vo svojej podstate výzvou k ľudskosti, a to aj pri komunikácii prostredníctvom pixelov a obrazoviek.

Prečo sa z internetu vytráca rešpekt?

Rešpekt v online svete sa nestráca náhodou – často je obeťou fungovania digitálneho priestoru.

Kombinácia psychologických, technických a kultúrnych faktorov vytvára prostredie, v ktorom je ľahšie útočiť ako porozumieť a zosmiešňovať ako viesť dialóg.

1. Psychologické faktory: Pocit anonymity a vzdialenosti

Ako opisuje psychológ John Suler, používatelia internetu často zažívajú online disinhibíciu – jav, keď sa cítime „slobodnejší“ povedať hrubé alebo agresívne veci, pretože nie sme v priamom kontakte s osobou, ktorú oslovujeme. Anonymita a fyzická vzdialenosť eliminujú emocionálne zábrany.

„Ľudia online necítia zodpovednosť rovnakým spôsobom ako v reálnom živote“. – Mary Aiken, The Cyber Effect

2. Technické faktory: Algoritmy, ktoré oceňujú konflikty

Sociálne médiá sú navrhnuté tak, aby maximalizovali zapájanie používateľov. To, čo vyvoláva najviac komentárov, kliknutí a zdieľaní, zvyčajne nie je súcit, ale hnev, kontroverzia a senzácie. Preto sú „najhlasnejšie“ komentáre často práve tie najtvrdšie.

Všimnite si, že len veľmi málo ľudí má rado pokojné, rozumné komentáre – ale vášnivá debata s urážkami? Tá sa v okamihu stane virálnou.

3. Kultúrne faktory: Normalizácia neznášanlivosti

V digitálnej kultúre (najmä medzi mladšími používateľmi) sú sarkazmus, trolling a takzvaná cancel culture bežnými formami vyjadrovania. To vytvára atmosféru, v ktorej sa empatia považuje za slabosť a rešpekt za „nudu“.

Výsledok? Svet, v ktorom používatelia rýchlejšie útočia, ako sa snažia pochopiť. Strácame nuansy, trpezlivosť a ľudskosť.

Čo môžeme urobiť?

Keď už sme sa zaoberali tým, čo je empatia a prečo sa pomaly vytráca z našich obrazoviek, logicky sa naskytá otázka, čo môžeme ako bežní používatelia urobiť pre to, aby náš digitálny priestor poskytoval dostatok láskavosti a podpory. Náš ďalší článok sa teda zaoberá otázkou pestovania digitálnej empatie, určite si ho preto prečítajte.