V digitálnom svete už bezpečnosť nie je len technickou záležitosťou, ale aj otázkou občianskej zodpovednosti. Keďže každodenný život je čoraz viac ovplyvňovaný digitalizáciou, od občanov sa očakáva, že budú konať zodpovedne, chrániť svoje údaje a prispievať k bezpečnejšiemu digitálnemu prostrediu. Etické hackovanie a digitálna sebaobrana sa často prezentujú ako nevyhnutná reakcia na rastúce kybernetické hrozby. V ich jadre však leží zásadná otázka: môže byť narušenie systémov niekedy etické, aj keď sa to deje v mene ochrany?

Paradox etického hackovania

Etické hackovanie sa zvykne opisovať ako autorizovaný pokus o získanie neoprávneného prístupu k systémom, aplikáciám alebo dátam s cieľom identifikovať zraniteľné miesta skôr, ako ich zneužijú záškodníci. Etickí hackeri pracujú s výslovným povolením vlastníka systému, v rámci definovaných hraníc a s povinnosťou zodpovedne zverejňovať svoje zistenia. Ich zámer má teda obranný charakter, a nie škodlivý. Využívajú však rovnaké metódy ako útočníci: preskúmanie, zneužitie a sledovanie zraniteľností. To však vytvára určitý paradox: nástroje obrany a nástroje útoku sú často nerozoznateľné.

Digitálna sebaobrana, občianstvo a etické rozpory

Digitálna sebaobrana, najmä na úrovni jednotlivých občanov, sa zameriava na informovanosť, prevenciu a odolnosť. Povzbudzuje ľudí, aby zabezpečili svoje zariadenia, chránili svoju identitu a pochopili, ako digitálne systémy ovplyvňujú moc, riziko a súkromie. Etické hackovanie naopak aktívne prekračuje technické hranice, aby odhalilo slabé miesta v týchto systémoch s cieľom posilniť ich a zvýšiť ich bezpečnosť v budúcnosti. Jeden prístup je prevažne preventívny a na individuálnej úrovni, druhý je zasahujúci a systémový. Etická hranica medzi nimi nie je vždy jasná.

Táto hranica je obzvlášť relevantná, ak sa na ňu pozeráme cez optiku digitálneho občianstva. Od zodpovedných digitálnych občanov sa očakáva, že budú rešpektovať súkromie, zákonnosť a práva druhých. Etické hackovanie však závisí od kontrolovaného porušovania týchto princípov, ktoré je odôvodnené súhlasom a účelom. To vyvoláva kritickú otázku: nehrozí legitimizáciou etického hackovania normalizácia narušovania súkromia ako prijateľného správania v digitálnom priestore? A ak áno, kto rozhoduje o tom, kedy je narušenie súkromia oprávnené, a komu by sa malo veriť, že ho vykoná?

Táto dilema zdôrazňuje, že etické hackovanie nie je len bezpečnostnou praxou, ale morálnou výzvou pre digitálne spoločnosti. Zručnosti označované ako „etické“ nemusia byť automaticky etické. Etické sa stávajú len vďaka transparentnosti, zodpovednosti a silným etickým rámcom. Bez nich môžu byť tie isté znalosti určené na ochranu zneužívané.

Zvládnutie tejto komplexnosti ako úloha DigiCity

Je dôležité si uvedomiť, že digitálne občianstvo a etické digitálne správanie nie sú vrodené. Je potrebné sa ich objavovať, naučiť a precvičovať. Práve tu zohráva projekt DigiCity kľúčovú úlohu. Prostredníctvom videohier a únikových hier umožňuje DigiCity účastníkom priamo sa zaoberať napätím medzi digitálnou sebaobranou a etickým hackingom v bezpečnom a štruktúrovanom prostredí. Hráči sa ocitnú v situáciách, ktoré od nich vyžadujú posúdenie rizík, rešpektovanie hraníc, spoluprácu s ostatnými a zamyslenie sa nad dôsledkami svojich digitálnych činov.

Projekt DigiCity transformuje abstraktné pojmy, ako je kyberbezpečnosť, etika a zodpovednosť, na interaktívne výzvy a prostredníctvom videohry a únikovej hry, spolu s materiálmi pre pracovníkov s mládežou, pomáha mladým ľuďom hlbšie pochopiť, čo znamená byť digitálnym občanom. DigiCity nerieši dilemu medzi etickým hackovaním a sebaobranou. Namiesto toho túto dilemu zviditeľňuje, zhmotňuje a otvára diskusiu. DigiCity tak demonštruje, že etické správanie v digitálnom prostredí nie je o vyhýbaní sa komplexnosti online sveta, ale o tom, ako sa v nej zodpovedne a kolektívne orientovať.

Zdroje:

• Black Duck Software. (n.d.). What is ethical hacking? Retrieved December 12, 2025, from https://www.blackduck.com/glossary/what-is-ethical-hacking.html
• Council of Europe. (2019). Digital citizenship education handbook. Council of Europe Publishing.
• EC-Council. (n.d.). Certified ethical hacker (CEH) official curriculum. EC-Council. https://www.eccouncil.org/train-certify/certified-ethical-hacker-ceh/
• Floridi, L. (2013). The ethics of information. Oxford University Press.
• Floridi, L., & Taddeo, M. (2016). What is data ethics? Philosophical Transactions of the Royal Society A: Mathematical, Physical and Engineering Sciences, 374(2083). https://doi.org/10.1098/rsta.2016.0360
• International Organization for Standardization. (2022). ISO/IEC 27001: Information security management systems. ISO.
• Nissenbaum, H. (2010). Privacy in context: Technology, policy, and the integrity of social life. Stanford University Press.
• Open Web Application Security Project. (2021). OWASP top ten web application security risks. OWASP Foundation. https://owasp.org/www-project-top-ten/
• Palfrey, J., & Gasser, U. (2008). Born digital: Understanding the first generation of digital natives. Basic Books.
• United Nations Educational, Scientific and Cultural Organization. (2021). Global citizenship education in a digital world. UNESCO.